Preskočiť na obsah

Hubert Robert

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Hubert Robert
francúzski maliar preromantizmu a romantizmu
Élisabeth Louise Vigéeová-Lebrunová, Musée du Louvre
Élisabeth Louise Vigéeová-Lebrunová, Musée du Louvre
Narodenie22. máj 1733
Paríž, Francúzske kráľovstvo
Úmrtie15. apríl 1808 (74 rokov)
Bývalý prvý obvod, Paríž, Francúzske kráľovstvo
Národnosťfrancúzska
Alma materParížska univerzita
Aktívne roky1748 – 1808
PodpisHubert Robert, podpis (z wikidata)
Poznámkyčlen Académie royale de peinture et de sculpture
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Hubert Robert

Hubert Robert (* 22. máj 1733, Paríž, Francúzske kráľovstvo – † 15. apríl 1808) bol francúzsky maliar francúzskeho romantizmu, známy najmä svojimi krajinomaľbami a capricciami alebo polofiktívnymi malebnými zobrazeniami ruín v Taliansku a Francúzsku.[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Rané roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Hubert Robert sa narodil v Paríži v roku 1733. Jeho otec, Nicolas Robert, bol v službách Françoisa-Josepha de Choiseula, markíza de Stainville, popredného diplomata z Lotrinska. Mladý Robert ukončil štúdium u jezuitov na Collège de Navarre v roku 1751 a vstúpil do ateliéru sochára Michela-Angeho Slodtza, ktorý ho naučil dizajn a perspektívu, ale povzbudil ho, aby sa obrátil k maľbe. V roku 1754 odišiel do Ríma v sprievode Étienna-Françoisa de Choiseula, syna zamestnávateľa svojho otca, ktorý bol vymenovaný za francúzskeho veľvyslanca a v roku 1758 sa stal štátnym tajomníkom zahraničných vecí Ľudovíta XV.

V Ríme

[upraviť | upraviť zdroj]
Maliarov ateliér, 1760, Städelsches Kunstinstitut

Celých jedenásť rokov strávil v Ríme, čo je pozoruhodne dlhý čas; po tom, čo mladému umelcovi vypršala oficiálna rezidencia na Francúzskej akadémii v Ríme, sa živil dielami, ktoré produkoval pre hosťujúcich znalcov, ako bol Jean-Claude Richard de Saint-Non, ktorý vzal Roberta v apríli 1760 do Neapola, aby navštívil ruiny Pompejí. Markíz de Marigny, riaditeľ Bâtiments du Roi, držal krok s jeho vývojom v korešpondencii s Natoirom, riaditeľom Francúzskej akadémie, ktorý naliehal na penzistov, aby kreslili vonku, v prírode: Robert nepotreboval žiadne naliehanie; kresby z jeho skicárov dokumentujú jeho cesty: Villa d'Este, Caprarola.

Kontrast medzi ruinami starovekého Ríma a životom jeho doby v ňom vzbudili veľký záujem.[2] Istý čas pracoval v ateliéri Giovanniho Paola Panniniho, ktorého vplyv možno vidieť na Vue imaginaire de la galerie du Louvre en ruine (ilustrácia). Robert trávil čas v spoločnosti mladých umelcov v kruhu Piranesiho, ktorých capricciá romanticky zarastených ruín ovplyvnili natoľko, že získal prezývku Robert des ruines.[3] Albumy skíc a kresieb, ktoré zostavil v Ríme, mu dodávali motívy, ktoré počas svojej kariéry spracovával do obrazov.[4]

Údajne vyryl svoje meno do stien Kolosea v roku 1767.[5]

Umelec vo svojej cele (1793), atrament, lazúra, akvarel a krieda, 22,7 x 32,7 cm, Musée Carnavalet

Jeho úspech po návrate do Paríža v roku 1765 bol rýchly: nasledujúci rok ho Académie royale de peinture et de sculpture prijala s rímskym capricciom, Rímsky prístav, zdobený rôznymi pamiatkami architektúry, starovekej a modernej.[pozn. 1] Prvá Robertova výstava v Salóne v roku 1767, pozostávajúca z trinástich obrazov a množstva kresieb, podnietila Denisa Diderota k napísaniu: „Myšlienky, ktoré vo mne prebúdzajú ruiny, sú veľkolepé.“ Robert následne ukázal prácu na každom salóne až do roku 1802.[6] Postupne bol vymenovaný za „dizajnéra kráľovských záhrad“, „správcu kráľovských obrazov“ a „správcu múzea a radcu akadémie“.[pozn. 2]

Robert bol zatknutý v októbri 1793 počas Francúzskej revolúcie.[pozn. 3] Počas desiatich mesiacov svojho zadržiavania v Sainte-Pélagie a Saint-Lazare urobil veľa kresieb, namaľoval najmenej 53 plátien a na taniere namaľoval početné vinety väzenského života.[6] Bol oslobodený týždeň po páde Robespierra.[pozn. 4] Robert len o vlások unikol gilotíne, keď bol omylom namiesto neho pod gilotínou porazený iný väzeň s podobným menom.[7]

Následne bol zaradený do výboru piatich zodpovedných za nové národné múzeum v Palais du Louvre.

Revolúcia mala za následok aj zničenie niektorých Robertových diel; jeho obraz Péché Cardinal (asi 1799) je považovaný za stratený alebo zničený pri požiari. Robert dizajnoval dekorácie pre malé divadlo v novom krídle na mieste súčasného schodiska Gabriel vo Versaillskom paláci. Toto divadlo, navrhnuté pre približne 500 osôb, bolo postavené v lete 1785 a otvorené začiatkom roku 1786. Malo slúžiť ako obyčajné dvorné divadlo, ktoré malo nahradiť Divadlo princov, ktoré bolo príliš staré a príliš malé, ale bolo zničené za čias Ľudovíta Filipa. Akvarel Robertovho návrhu je v Národnom archíve v Paríži.

Robert zomrel na mŕtvicu 15. apríla 1808.

Štýl a odkaz

[upraviť | upraviť zdroj]
Pustovník sa modlí v ruinách rímskeho chrámu, Getty Center

Množstvo jeho tvorby je obrovské, zahŕňa asi tisíc obrazov a desaťtisíc kresieb.[6] Samotný Louvre obsahuje deväť jeho obrazov a exempláre sú často uložené v provinčných múzeách a súkromných zbierkach. Robertova práca má viac-menej ten scénický charakter, ktorý odôvodnil jeho výber Voltaire na maľovanie dekorácií jeho divadla vo Ferney.[2]

Je známy svojou živosťou a pointou, s ktorou zaobchádzal s námetmi, ktoré maľoval. Rovnako ľahko maľoval malé stojanové obrazy alebo obrovské dekorácie a rýchlo pracoval pomocou techniky alla prima. Spolu s touto neustálou umeleckou činnosťou vzbudil jeho odvážny charakter a mnohé dobrodružstvá všeobecný obdiv a sympatie. Vo štvrtom speve svojej L'Imagination Jacques Delille oslavoval Robertov zázračný útek, keď sa stratil v katakombách.[2]

Robert a malebné záhrady

[upraviť | upraviť zdroj]

Podnikavý a plodný Robert tiež pôsobil v úlohe podobnej úlohe moderného umeleckého riaditeľa, konceptualizoval módne schátrané záhrady pre niekoľkých aristokratických klientov, zhrnuté jeho možným zásahom v Ermenonville; tam pracoval s architektom Jeanom-Marie Morelom pre markíza de Girardina, ktorý bol autorom Compositions des paysages (1777) a mal svoje vlastné názory. V roku 1786 začal svoju lepšie zdokumentovanú spoluprácu v Méréville so svojím najvýznamnejším mecenášom, finančníkom Jeanom-Josephom de Laborde, ktorému sa plány Françoisa-Josepha Bélangera zdali príliš drahé a možno príliš formálne.

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Diela na papieri

Olejomaľby

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Le port de Rome, orné de différens Monumens d'Architecture ancien et moderne.
  2. ↑ Dessinateur des Jardins du Roi, Garde des tableaux du Roi, and Garde du Museum et conseiller à l'Academie
  3. ↑ 18. brumaire
  4. ↑ Bol prepustený 18. thermidora 1794.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Jean de Cayeux. "Robert, Hubert." Grove Art Online. Oxford Art Online. Oxford University Press. Web. 13 Jan. 2017
  2. 1 2 3 Chisholm 1911.
  3. ↑ Robert vlastnil aspoň 25 Panniniho diel. (Jean Cailleux, "Introduction to the Method of Hubert Robert"The Burlington Magazine 109 No. 767, February 1967), p. i.
  4. ↑ Sarah Catala, "La matérialité fonctionnelle, Quelques refléxions sur les pratiques de dessin d'Hubert Robert", in exh. cat. Hubert Robert, un peintre visionnaire, Paris, éditions du musée du Louvre / Somogy, p. 65-72.
  5. ↑ SALCEDO, Andrea. A not-so-brief history of the Colosseum for confused vandals. Washington Post, 9 July 2023. Dostupné online.
  6. 1 2 3 Colin B. Bailey, "Hubert Robert & the Joy of Ruins", The New York Review of Books 63.15 (October 13, 2016), pp. 35–37.
  7. ↑ Histoire de Paris, Héron de Villefosse, Editions Grasset (Paris), 1955, pg 181

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hubert Robert na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hubert_Robert&oldid=8209650“