Preskočiť na obsah

Sukcinátdehydrogenáza

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Komplex II)
Sukcinátdehydrogenáza (SDH). Katalytická podjednotka SDHA (zelená) obsahujúca molekulu FAD (červená) viaže sukcinát (tmavomodrý). SDHA je spojená s podjednotkou SDHB (svetlomodrá), ktorá obsahuje Fe-S klastre (žlto-oranžové gule). Tento dimér je spojený s hydrofóbnymi podjednotkami SDHC (fialové) a SDHD (žlté), medzi ktorými sa nachádza molekula hemu b (zelenomodrý). Na pomedzí podjednotiek SDHB, SDHC a SDHD sa tiež nachádza väzobné miesto pre ubichinón (červený). Podjednotky SDHC a SDHD sú ukotvené vo fosfolipidovej membráne: vnútornej mitochondriálnej membráne.
Sukcinátdehydrogenáza: zelená periférna podjednotka viaže sukcinát a kovalentne viazaný FAD, modrá periférna jednotka viaže železo-sírové klastry, integrálne podjednotky (ružová a žltá) majú medzi sebou hém, ktorý má štruktúrnu funkciu, nie je redoxne aktívny

Sukcinátdehydrogenáza (tiež Komplex II dýchacieho reťazca,[1] sukcinát:koenzým Q oxidoreduktáza) je enzým citrátového cyklu a dýchacieho reťazca, ktorý oxiduje sukcinát na fumarát:

sukcinát + FAD → fumarát + FADH2 ΔG = 0 kJ/mol[1]

Ide o jediný enzým citrátového cyklu, ktorý je inkorporovný do vnútornej mitochondriálnej membrány. Elektróny získané oxidáciou sukcinátu prenáša sukcinátdehydrogenáza na ubichinón, čo je biogénna organická redoxne aktívna molekula rozpustená v hydrofóbnej fáze vnútornej mitochondriálnej membrány.[2] Primárnym akceptorom elektrónov je koenzým FAD.[3] Sukcinátdehydrogenáza je jediný redoxný enzým citrátového cyklu, ktorý na redoxnú reakciu nevyužíva NAD+.[4]

Štruktúra

[upraviť | upraviť zdroj]
Tok elektrónov cez sukcinátdehydrogenázu: sukcinát → FAD → [2Fe2S] → [4Fe4S] → [3Fe4S] → ubichinón

Sukcinátdehydrogenáza bola považovaná za enzým zložený z dvoch rôznych podjednotiek,[3] jedna s molekulovou hmotnosťou 70 kDa a druhá 27 kDa.[5] Dnes sa hovorí o štyroch podjednotkách.[2]

Enzým obsahuje kovalentne viazaný FAD[2] na periférnu podjednotku, ktorá je exponovaná matrixu mitochondrie, a ktorá interaguje so sukcinátom.[2] FAD je vianazý na zvyšok histidínu kovalentnou väzbou na karbocyklus izoaloxazínové tricyklu.[5][6]

Druhá periférna podjednotka, ktorá je bližšie k membráne, obsahuje tri železo-sírové klastry:

  • S-1: [2Fe2S] so štardardným redukčným potenciálom E0 = 0 mV, preberá elektróny od FAD,[2]
  • S-2: [4Fe4S] so štardardným redukčným potenciálom E0 = – 260 mV, preberá elektróny od S-1,[2]
  • S-3: [3Fe4S] so štardardným redukčným potenciálom E0 = + 600 mV, preberá elektróny od S-2,[2]

Ďalšie dve podjednotky sú integrálne membránové podjednotky, ktoré obsahujú jeden hém, ktorý je uložený medzi dvoma transmembránovými helixami.[2] Úloha hému je nejasná, pre redoxnú aktivitu sukcinátdehydrogenázy je skôr nepodstatná, pretože u Escheria coli tento hém chýba.[2]

V súčasnosti nie je známe, ako je ubichinón redukovaný sukcinátdehydrogenázou na ubichinol. Vie sa, že väzobné miesto pre ubichinón je vzdialené 8 Å od S-3 železo-sírového klastru [3Fe4S].[2]

Protóny potrebné na protonizáciu redukovaného ubichinónu sú čerpané z matrixu mitochondrií.[2] Sukcinátdehydrogenáza nefunguje ako protónová pumpa,[2] neprečerpáva protóny z matrixu mitochondrie do medzimembránového priestoru tak, ako to robí kompex I, kompex III a komplex IV dýchacieho reťazca.[2]

Inhibícia sukcinátdehydrogenázy

[upraviť | upraviť zdroj]
Malonát, izostér sukcinátu, ktorému chýba jedna metylénová skupina

Sukcinátdehydrogenázu kompetitívne inhibuje:

Prídavok týchto látok spôsobuje hromadenie sukcinátu.[4]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 KOOLMAN, Jan; RÖHM, Klaus Heinroch; BENDA, Vladimír. Barevný atlas biochemie. 4. vyd. Praha : Grada Publishing, 2017. ISBN 978-80-247-2977-0.
  2. 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 NICHOLLS, David G.; FERGUSON, Stuart J.. Bioenergetics 4. 4. vyd. Londýn : Elsevier, 2013. (4.) ISBN 978-0-12-388425-1. (anglický)
  3. 1 2 DOBROTA, Dušan; TURECKÝ, Ladislav; DRGOVÁ, Anna, a kol. Lekárska biochémia. 2. vyd. Martin : Osveta, 2016. ISBN 978-80-8063-444-5.
  4. 1 2 3 4 Harperova biochemie. Praha : H & H, 2002. (Vyd. v Česku 4., V H & H 3.) Dostupné online. ISBN 80-7319-013-3.
  5. 1 2 BERG, Jeremy M.; TYMOCZKO, John L.; STRYER, Lubert. Biochemistry. 6. vyd. New York : W. H. Freeman and Company, 2007. Dostupné online. ISBN 978-0-7167-8724-2.
  6. ↑ VOET, Donald. Voet's principles of biochemistry. Hoboken, New Jersey : [s.n.], 2016. (Global edition.) Dostupné online. ISBN 978-1-119-45166-2.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]